Keby sme stávali dom, logicky by sme najprv natiahali všetky káble a zapojili riadiacu jednotku však. A až potom by sme nahodili nejakéto hlavné čerpadlo na vodu.
To znia ako celkom štandardný inžinierský postup. Bez elektriny čerpadlo jednoducho nepojde.
No a práve to je tá vec. Z inžinierského hladiska to, čo robí ľudskej telo, je absolútne nemožné. V embryonálnom štádiu, totiž srdce, začína byť, pulzovať a tlačiť tekutinu ešte preč.
Ešte predtým, než sa vôbec fyzicky vytvorí mozog a nervová sústava. Hej, to je šialené.
Presne. Je to niečo, čo človeka donúti proste zastať a úplne prehodnotiť všetko, čo sa kedy učil na biológii. Ja som si vždy myslela, že mozog je ten absolutný vládca a všetko ostatné sú len nejaké jeho poslušné mechanické súčiastky.
Vítam vás pri našom dnešnom ponore. Dnes sa pozrieme na srdce, ale zabudnite na účevnice.
Vítajte. K tomu mozgu je to fakt fascinujúce, lebo napríklad výskum od doktora Jeja Andrejeva Armóra ukazuje niečo úplne iné. Srdce má svoje vlastný vnútorný nervový systém.
Počkaj, akože vlastné neuróny?
Hej, hej. Obsahuje zhruba 40 tisíc neurónov. Ono to doslova funguje ako taký malý nezávislý mozog priamo tam v hrudi.
Nielenže nečaká poslušne na príkazy z hora, ono ich aj aktivne vysiela.
Wow. Čiže ten obraz obyčajnej mechanickej pumpy, s ktorým sme všetci tak nejako vyrastali, sa tu úplne rozpadá.
Úplne sa rozpadá.
A to je dôvod, prečo dnes robíme túto hlúbkovú analýzu. Máme tu pred sebou nesmierne zaujímavé materiály z projektu TRIAURAL. Jeden z nich je detalná anatomická štúdia o srdcových chlopňach a tzv.
triaurálnym princípe.
A ten druhý zdroj, to je podľa mňa ešte väčší úlet. Je to prepis experimentálneho rozhovoru s umelou inteligenciou GROK, kde sa analýzuje teoretická trojramená ľadička a to, aké akustické polia by generovala.
Našou misiou pre tento ponor je nejako tieto dve zdanlivo nesúvisiace veci spojiť. Chceme preskúmať to, či srdce nie je náhodou niečo oveľa komplexnejšie. Niečo ako dokonale naladený geometrický a elektromagnetický rezonátor.
Jasné, ideme sa pozrieť na to, ako zdanlivo suchá anatómia a to, ako tekutiny prúdia vlastne priamo vytvárajú obrovské zložité frekvenčné polia.
Ešte len také rýchle upozornenie hneď na úvod. Pri takýchto témach človek veľmi ľahko sklzne do nejakej ezoteriky. Ale my sa dnes budeme na dáta pozerať vyslovene cez optiku geometrie, biofiziky a dynamiky tekutín.
Žiadne metafizické závery. Neideme hľadať nejaké sídlo duše alebo podobne.
Presne tak, necháme tie fakty hovoriť sami za seba a tá architektonická genialita toho orgánu vynikne aj bez toho. Takže, poďme rovno k prvému paradoxu z tých materiálov. Týka sa to samotnej konštrukcie srdca.
Srdce má štyri chlopne. To asi vieme všetci.
Základná anatómia, jasné.
Ale príroda tam urobila jednu strašne divnú vec. Tri z nich, čiže tá trikuspidálna, aortálna a pulmonálna chlopňa sú trojcípe. Majú proste tri ako by také malé dvierka.
Ale tá štvrta, mitrálna chlopňa, tá je len dvojcípa. Má len dvojce dvierka. A tu sa ja pýtam prečo?
No znie to zvláštne.
Príroda preca miluje dokonalú symetriu, nie? Keby sa stával bezchybný tlakový systém, urobili by sa štyri úplne rovnaké súčiastky. Prečo by evolúcia urobila tri rovnaké a jednu odlišnú?
Akože, v inženierstve by som to považovala za konstrukčnú chybu?
Na prvý pohľad to tak fakt pôsobí. Akoby, no, neviem, dizajnérovi na konci došiel materiál a musel improvizovať. Ale keď sa na to pozrieme cez priestorovú geometriu, tam sa ukáže neuveriteľne sofistikovaný zámer.
Celé je to o úhle.
O akom úhle presne?
Keď si zobelieme tie tri trojcípe chlopne a pozrieme sa na ne v trojrozmernom priestore, tak tie ich cípy zvierajú navzajom presný úhol 120°. Netvoria len nejaký náhodný tvar, ale dokonalú triadickú symetriu.
Čože sú rovnomerne rozložené.
Presne. A vo svete mechaniky a fyziky, keď sa síly rozložia do troch bodov vzdialených od seba presne 120°, tak dostaneme to absolútne najstabilnejšie možné usporiadanie. Tie vektory tláko sa v strede navzajom úplne vyrušia a vznikne tam stredový bod absolútnej rovnováhy.
Dobre, tú stabilitu chápem, znie to logicky, ale mňa zaujíma, čo sa vlastne stane v praxi. Keď sa tie tri dverká pod tým 120° úhlom otvoria a naraz cez ne pretečie krv.
Hm?
Pretože z tých triaurálnych materiálov jasne vyplýva, že to nie je vôbec také, ako keď sa pustí voda z kohú tíka tečie rovno do drezu.
Vôbec nie. To, čo opisuješ, ten vodovod, to je klasické lineárne alebo laminárne prúdenie a také niečo v srdci prakticky vôbec neexistuje.
Fakt?
Hej, lebo keď tá krv prechádza cez trojcipu chlopňu s tým 120° rozostupom, ona tam narazí na taký architektonický odpor a ten odpor ju doslova donúti začať rotovať. Takže výsledkom nie je rovný prúd, ale obrovský vír.
Ako nejaký vodný vír v rieke.
Niečo podobné, ale o mnoho štrukturovanejšie. Krv sa stočí do tvaru, ktorý fyzici nazývajú toroidný tok, anglicky vortex ring. Keď si predstavíme, ako niekto z úst vyfúkne taký ten dokonalý dymový krúžok, ktorý sám od seba drží tvar a putuje vzduchom, to je toroid.
Aha, čiže krv robí presne toto isté vnútri srdca?
Mhm, tvorí mimoriadne zložité samoudržateľné vírové prstence.
No a do tohto musíme zapojiť jeden z tých útonie najfascinujúcejších anatomických objavov, čo tam boli spomenuté, práca doktora Franciska Torrent Guaspa z roku 1970, pretože tá krov nerotuje len a len vďaka chlopniam, že?
To je pravda, to je ďalšia obrovská časť skladačky.
Doktor Torrent Guasp, on vlastne strádol roky tým, že doslova varil zvieracie srdcia, aby uvolnil to spojové tkanivo a zistil, že myokard, čiže ten samotný srdcový sval, nie je len nejaký bestielný zhlúk svaloviny v tvare vaku, je to v skutočnosti jeden jediný dlhý svalový pás.
Takzvaný ventricular myocardial band, áno.
Presne tak. Keby sa nám to podarilo správne rozrezať a rozmotať, tak by sa to nerozpadlo na kusy. Rozvinulo by sa to ako jeden dlhý úterák.
To prirovnanie k úteráku je mimochodom úplne perfektné na pochúpenie tej mechaniky. Predstavme si, že ten úterák je úplne premočený vodou. Keby sme z neho chceli tú vodu dostať von, tak ho nebudeme len tak plošne stláčať dvoma rukami k sebe však.
No to by asi moc nepomohlo, hej? Skôr by som ho chytila za oba konce a poriadne ho vyžmikala.
Mhm, presne. Krútivým špirálovým pohybom. A srdce anatomicky robí toto isté.
Ten svalový pás je zmotaný do dvojitej špirály. Takže keď sa srdce stiahne, ono sa len tak jednoducho nezmrští dnu a von, ale ono sa doslova vyžmíka okolo svojej vlastnej osy.
Čiže máme sval, ktorý sa žmíka ako špirála. Do toho tlačí krút cez trojcipu chlopne s tou 120° symetriou. Tým pádom to celé funguje ako taký neustály generátor vírov.
Dokonalý vírový stroj.
To je úžasné. A spomínam si tam na jeden evolučný kontext z tých dokumentov. Ryby a obojživelníky toto vôbec nemajú však?
Hmm, nie. Nemajú to takto postavené. Tento špecifický trojcipy systém s dokonalou toroidnou dynamikou je typicky vyhradne pre cicavce a vtáky.
Čiže pre organizmy, ktoré majú, povedzme to, zložitejšie emocionálne alebo sociálne prežívanie.
Hej, tie organizmy so štvorkomorovým srdcom a pokročilejšou termoreguláciou. Napríklad také trojkomorové srdce obojživelníka proste neprodukuje tento typ komplexného víriveho prúdenia na takejto vysokej úrovni organizácie.
Dobre, to nás logicky posúva o krok ďalej, k jadru veci. K druhej vrstve nášho ponoru. Pretože tu máme úžasnú mechaniku, ale tá krv nie je len čistá voda z vodovodu.
Ani zďaleka.
Je plná železa v tom hemoglobíne, je plná solí, všeriakých elektrolítov v plazme, čiže niesie elektrický náboj.
Áno, a to je kritický bod.
Lebo čo sa stane z hľadiska fyziky, keď zobereme tekutinu plnú nabitých častíc a začneme ňou prúdko rotovať v tých obrovských toroidných výroch?
No, zmení sa to na generátor. Podľa základných zákonov fyziky, proste akýkoľvek pohybujúci sa elektrický náboj vytvára magnetické pole. A keď ten náboj naviše rotuje v takejto špirále, to pole sa masívne zosilňuje a získava špecifickú štruktúru.
A tu prichádzajú na scénu tie obrovské prelomové výskumy z Inštitútu Hartmeth.
Hej, tie magnetokardiografy?
Pesne. Pomocou prístrojov na magnetokardiografiu, to sa volá skrátenie MCG, ktoré dokážu merať úplne mikroskopické polia v pikoteslach, dnes vieme jednu zásadnú vec. Srdce generuje to absolútne najsilnejšie elektromagnetické pole v celom ľudskom tele.
Akože silnejšie než mozog?
Oveľa silnejšie. A čo je dôležité, to pole nie je len nejaký beztvárny, chaotický oblak energii okolo hrudi. Ono má presne ten istý tvar ako vír, ktorý ho vytvoril.
Je to gigantický toroid.
Dobre, počkaj. Tu ťa zastavím. Nech si to spojíme s tými chlopňami.
Hovorili sme, že máme tri trojcipé chlopne. Každá jedna z nich pri každom jednom údere vytvorí svoj vlastný krvný vír. Znamená to, že reálne máme tri menšie elektromagnetické polia.
Presne tak toto funguje. Každá z tých troch chlopní, trikuspidálna, aortálna aj pulmonálna, je vlastne samostatný generátor toroidného polia.
Ale to by preca bol hrozný cháos, ne?
Bol by. Ale tu prichádza ta geometria. Keďže sú uspoľiadane v tej dokonalej 120° symetrii, tak tieto tri polia do seba nenáražajú deštruktívne.
Oni sa prepoja, interagujú spolu a zlúča sa do jedného masídneho, extrémne stabilného celku. V tých projektoch o Triaurál sa to označuje ako Master Toroid.
Master Toroid. Znie to trochu ako zo sci-fi filmu.
Trochu áno. Ale je to reálne komplexné elektromagnetické pole, ktoré dokázateľne presahuje fyzické hranice nášho tela. Môže siahať až do vzdialenosti niekoľkoch metrov okolo nás.
Ja tu ale musím dať taký jeden malý logický pushback k tej geometrii, len aby to bolo úplne jasné.
Jasné, daj.
Hovorí, že tri chlopne vytvárajú obrovskú stabilitu. Ale prečo práve tri? Mne to evokuje takú analogiu, ako by sme mali v jednej miestnosti tri radiátory, všetky fúkajú horúci zduch presne do stredu miestnosti a tým v tom bode dotyku vytvorí aj jeden masívny, vstúpajúci stĺp tepla.
Proste také ohnisko. Keby boli len dva, bolo by to asi proste slabšie, nie?
Ten príklad s radiátormi je celkom dobrý na vizualizáciu toho, ako sa sily stretávajú v strede. Ale popravde nevystihuje toto najdôležitejšie. A to je čo?
Tú rotáciu a fázový posun. Predstavme si radšej, že by sa zrazili tornáda.
Fúúú, dobre.
Ak by sa zrazili len dve tornáda, pravdepodobne by sa navzájom rozbili a celý ten systém by rýchlo skolaboval. Ale pri troch tornádach, ktoré sú usporiadané presne na tých 120°, tam nastáva úplne iný fyzikálny jav.
Oni sa spoja.
Vytvorí aj jeden obrovský, dokonale vyvážený cykloň, kde sa energia nevyčerpáva, ale v podstate sa neustále recykluje. Tento 120° princíp je všade tam, kde príroda alebo inžinieri potrebujú dosiahnuť centrálnu, extrémnu stabilitu.
Vieš mi dať nejaký príklad z bežného života?
Zoberme si napríklad chémiu a molekulu benzénu. Je to klasicky šesťuholník, kde uhly majú presne 120°. Je to jedna z najstabilnejších štruktúr vôbec.
Alebo taká elektrina? Celá naša moderná civilizácia funguje na trojfázových elektrických sieťach.
Aha, jasné, trojfázový prúd.
Presne. Prečo sú tam tri fázy a prečo sú posunuté presne o 120°? Pretože iba to dokáže zabezpečiť najplynulejší a najstabilnejší prenos energie bez nejakých výkivov.
A nájdeme to aj v prírode. Kryštalizácia snehových vločiek. Alebo dokonca tvára ramená niektorých špirálových galaxií.
To je fakt fascinujúce. Takže táto úžasná architektúra orgánu nám priamo v hrudí vytvára túto obrovskú vysielacú anténu?
Presne tak.
A ono to má veľmi reálne dopady na náš každodenný život, aspoň podľa tých výskumov z Hartmess Institute. Ukazujú, že toto elektromagnetické pole veľmi úzko súvisí s niečím, čo nazývajú HRV, čiže koherencia srdcovej frekvencie. A keď sme napríklad v stave pokojá alebo cítime vďačnosť, toto naše elektromagnetické pole je vtedy neuveriteľne usporiadané a koherentné.
A čo mňa prekvapilo, ono to priamo ovplyvňuje kogníciu. To, ako jasne dokáže človek myslieť.
Áno, to spojenie s mozgom je obrovské.
... do slova fyzicky zľadili.
A toto myslím si perfektne vysvetľuje tú takú bežnú, každodennú skúsenosť, ktorú máme za sebou asi všetci. Vojdeme do miestnosti, je tam niekto, kto je v obrovskom strese alebo je proste hrozne nahnevaný. Hoci vôbec nič nepovedal, ale my to okamžite cítime.
Úplne jasné. Hneď mi stúpne tep a stiahne sa mi žalúdok.
Presne. A to nie je žiadna mágia, žiadne čítanie myšlienok, to sa len naše masívne elektromagnetičké polia, tie naše master toroidy, práve v tej miestnosti prekryli a začali navzajom interferovať na čisto fyzikálnej úrovni.
Wow, to nás posúva k tej tretej, asi najhlobšej vrstve dnešného ponoru.
K triaurálnej interpretácii.
Áno, prechod od takého toho čistého elektromagnetizmu k vibráciám a zvuku. V tom prepise z rozhovoru s umelou inteligenciou GROK, bol jeden hrozne zaujímavý myšlienkový experiment. Zobrali tam totiž klasickú ladičku, takúto kovovú vidličku do tvaru písmena U, čo má dve ramená a ladia sa s ňou nástroje.
Klasika.
A položili GROK-ovi otázku, čo by sa stalo, keby sme vyrobili ladičku, ktorá by mala ramená tri a boli by usporiadané opäť v tých našich 120° uhlovch. Ako by sa zmenil ten zvuk?
A to je ten moment, kedy sa obyčajná teória lámena tvrdú biofiziku. Lebo klasická dvojramená ladička funguje tak, že vytvára lineárnu tzv. dipolnú vlnu.
Ten zvuk vlastne kmíta dopredu a dozadu pozdlož jednej osy.
Ako pingpongová loptička.
Ale keď tam prináhľa ku tretej rameno v uhle 120°, tá celá akustická realita toho objektu sa radikálne zmení. Už sa to nešírila nako čiara, tá umelá inteligencia tam potvrdila, že takýto objekt by začal generovať tripolárne, proste priestorové vlnenie.
Čiže by to vytvorilo v priestore nejaké 3D akustické pole?
Presne. Pole plné tzv. stojatých vln.
Aha, stojaté vlny. Pre tých, čo si to možno ťažko vizualizujú, stojatá vlna je vlastne niečo také, ako keď dvaja ľudia točia švíhadlom. Keď s ním točia veľmi rýchlo a úplne súmerne, tak to švíhadlo vyzerá, akoby na malú chvílu zastalo vo vzduchu a vytvorilo tam dokonalý statický obľúk.
To je vynikajúci príklad.
A teraz si toto isté musíme predstaviť v troch dimenziách, a to celé prebiehajúce vnútri nejakej tekutiny. A to je to prepojenie s našou anatómiou. Srdce funguje úplne presne ako táto triaurálna ladička.
Áno. Tie tri trojci pre chlotnom sú vlastne jej ramena. Krov slúži ako to médium na prenos.
Z obyčajnej pumpy sa stáva biologický triaurálny rezonátor. Nehovoríme už len o tlaku. Sú to tri zdroje toroidného výrenia, ktoré pokope držia ten obrovský master toroid.
A v ňom sa tie vibrácie neustále odrážajú a harmonizujú.
Dobre. Musím ťa tu ale zastaviť. Počas celej tejto úvahy mi niečo nedá pokoja.
Čo také?
Rozprávame sa tu o dokonalosti čísla tri. Tri chlopne, tri ramena na ladičke, 120°, dokonalá stabilita. Ale stále sme nevyriešili takého toho slona v miestnosti, ktorého sme spomenuli na začiatku.
Čo tá štvrtá chlopňa?
Aha, mitralná chlopňa.
Presne, tá mitralná chlopňa, ktorá má len dva cípy a prúdi cez ňu taký ten lineárnejší tok tekutiny. Nekazí to celé? Nemalo by to v takejto úplne dokonalej triaurálnej symetrii pôsobiť ako nejaká chyba, ktorá to vlnenie proste rozbije?
Toto je kľúčová otázka a odpoveď z tých textov je fakt geniálna. Nie, nekazí to. Práve naopak tá dvojcípa chlopňa je ten chýbajúci stabilizačný prvok, ktorý ten systém udrží pri živote.
Tie materiály to tam vysvetľujú cez princip tzv. duality vs. triplicity.
Ako to myslia?
Keby bol celý ten srdcový systém zložený len výlučne z troch dynamických, neustále expandujúcich trojcípich vírov, to priestorové pole by bolo pravdepodobne až príliš exponované. Ono by vlastne vo svojej expanzii bolo neudržateľné. Mohlo by sa proste rozpadnúť, pretože by mu chýbal taký ten pevný bod, o ktorý sa dá oprieť.
Aha. Čiže by to bolo niečo ako obrovský motor, ktorý beží na plné obrátky, ale mechanici ho zabudli priskrutkovať k podvozku auta. Skorči s ní skúr by odtiaľ vyletel.
Presne toto. Tá mitrálná dvojcípa chlopňa tam funguje presne ako ten technický rám. Tým, že zabezpečuje ten trochu lineárnejší, obojsmerný tok, ona reprezentuje dualitu.
Takú tú pevnú zem pod nohami pre ten systém. Úžasná. V kontekste toho inak búrlivého rotačného toroidného pola poskytuje smerovú rovnováhu, drží celý ten triaurálny systém vo svojich mantineľoch, tým pádom to funguje ako uzatvorený a bezpečný okruh a nerozpadne sa to celé do chaosu.
Wow. Čiže tri chlopne vyrábajú ten masívny rezonančný efekt a tá jedna drží celý cyklus pri zemi.
Zaisťuje, že fyzika ústupí anatómii proste tam, kde telo potrebuje prepustiť objem tekutiny ďalej do ďalšej fázy cyklu.
Dobre. Poďme teraz k tomu, čo toto masívne vybračné a magnetické pole robí reálne s naším telom. Pretože nalejme si čistého vína, nesme len nejaké kostia a svaly, však sme zo 70% voda.
Z veľkej časti áno. Voda a tekutiny.
A v tých materiáloch sa veľmi často sklonuje slovo cimatika a spomínajú sa tam biorezonančné účinky. Takže ak srdce naozaj vytvára toto 3D pole plné stojatých vln, ako to ovplyvňuje tú vodu v nás?
To je výborná otázka. Cimatika je veda, ktorá vizualizuje to, ako zvuk a vibrácie ovplyvňujú hmotu. Možno si už niekedy na internete videla tie videá s tými experimentami, kde na kovovú ovplyvňu nasypú jemný piesok.
Hej, a potom pod to dajú reproduktor.
Áno. A keď do toho pustia nejakú určitú frekvenciu, ten rozsypaný piesok sa sám od seba zoskupí do takých tých nádherných, zložitých, geometrických mandál.
A keď zmenia tón, vzor sa presype do iného rovnako dokonalého tvaru.
Presne tak to funguje. A vnútri nášho tela sa teoreticky odohráva niečo veľmi podobné, akorát namiesto piesku máme krvnú plazmu, lymphu a vnútrobunkové tekutiny.
A namiesto reproduktora tam bije srdce so svojím master-toroidom?
Áno. A to je obrocký posun v chápaní biológie, pretože ak srdce funguje ako triaurálny rezonátor, dokáže na bunky pôsobiť úplne inak než len cez chémiu.
Čiže nepotrebujeme vyplaviť nejaký hormón?
Nie. Žiadny hormón, ktorý by musel fyzicky doplávať k bunke, odomknúť tam receptor a spustiť reakciu. Toto je čistý informačný prenos.
Tieto toroidné stojaté vlny pravdepodobne dokážu priamo štrukturovať vodu okolo buniek a dokonca aj vnútri nich.
V materiáloch z tej umelej inteligencie modelovali aj konkrétne frekvencie, napríklad 528 Hz, čo je taká historicky celkom známa frekvencia, často sa spája s opravou DNA a tak ďalej, a potom aj 396 Hz. A model ukázal, že ak by sa takáto frekvencia šírila cez naše stabilné trojramenné interferenčne pole v srdci, mohlo by docházať k priamej modulácii bunkových membrán.
To znamená, že zvuk a magnetizmus by vlastne tak trochu masírovali ionové kanály na povrchu buniek a menili ich priepustnosť.
Čo priamo vysvetluje to, prečo dokáže stav tej srdcovej koherencie okamžite fyziologicky znížiť hladinu stresových hormónov, ako je kortizol. To telo sa neupokojí len preto, že si v hlave povieme upokoji sa, ono sa fyzicky preštruktúruje na základe tej frekvencie.
Postitne to bunkám tým najlepšie energetické podmienky. Organizmus sa vlastne sám naladí na frekvenciu tej rovnováhy. Stabilita tej 120° symetrie drží túto našu telovú ladičku, aby vydávala čistý tón a nie nejaký chaotický šum.
Neskutočné. Priebehu tohto ponoru sme vlastne začali len s tou jednoduchou mechanickou pumpou z učebníc pre základné školy, a prepracovali sme sa k obrazu úplne, ale úplne iného orgánu.
K masívnemu toroidnému rezonátoru.
Presne. Ktorý už od toho prvotného zrolovaného svalu cez rotujúcu krv až po uhlichlopní využíva úplne najvyspelejšie princípy akustiky na udržanie harmónie. A to ma privádza k myšlienke, s ktorou chcem dnešnú analýzu uzavrieť, lebo dokonale vystihuje projekt Triaural.
Počúvam.
Ak je geometria naozaj návod k pochopeniu reality, tak srdce s troma chlopňami pri 120° s tou špiráľou a tým poľom to nie je len orgán. Je to naozaj dokonale naladený rezonátor. Či je to len dielo náhody a evolúcie, alebo dôkaz nejakej hĺbšej informačnej štruktúry nášho vesmíru, to už asi naozaj necháme na posúdení každého, kto se nad tým zamyslí.
Aha. A ak by sme to na ten úplný záver chceli posunúť ešte o ten povesný krok ďalej, len na také zamyslenie, v tých zdrojoch sa občas objavovali narážky na teórie o voľnej energii a rezonancí. A to otvára takú dosť provokatívnu otázku.
Sem s ňou. Ak je to srdcové toroidne pole, tak neuveriteľne efektívne v zachytávaní a recyklovaní energie vo svojich výroch. Naozaj tento systém poháňa iba energia z jedla a kyslíka?
Aha.
Alebo je aspoň teoreticky možné, že vďaka tejto unikátnej geometrickej anténe to srdce neustále absorbuje energiu priamo z prostredia. Napríklad sa synchronizuje so Schumannovou rezonanciou samotnej Zeme, ktorá preca pulzuje na tých známych 7,83 Hz.
Čiže by sme fungovali ako otvorená anténa?
Presne. Zostáva to otvorenou otázkou. Je to, čo nám bije v hrudi fakt len nejaká uzavretá pumpa?
Alebo je to trvalo otvorená rezonančná anténa, ktorá neustále s každým úberom dýcha spolu s celým okolitým svetom?
Silná myšlienka na záver. Ďakujeme, že ste sa s nami dnes ponorili do tohto trialeálneho princípu.